Michala Hudecová
Dlho a pomaly
Mala som taký zvláštny pocit. Tak trochu ostrý v záhyboch a zároveň otupivý. Hovel si na podstielke podvedomia od rána. Držal sa ma kamkoľvek som sa pohla alebo nepohla.
Pomaličky sa zakráda do voňavého ticha presýteného myšlienkou. 33xrok a stále je občas mladá. Hudbu musí, rada posedí s Wildom a ostatnými. Plakala pri Breaking the waves. Keď sneží spomalí. Neodolá dobrému pivu. Keď bežať tak dlho a ďaleko... Zoznam autorových rubrík: Myshlím, Čítam-Cítim-Žijem, Virturtuálne rozhovory, Vypadnuté z denníka, Z okna oproti, Nezaradené
Mala som taký zvláštny pocit. Tak trochu ostrý v záhyboch a zároveň otupivý. Hovel si na podstielke podvedomia od rána. Držal sa ma kamkoľvek som sa pohla alebo nepohla.
Dnes sa mi stal (aj) tento príbeh. Nastúpim do električky, usadím sa (tentokrát) na červenej stoličke, na kolená položím svoju (pre istotu) nemalú tašku naplnenú dvomi knižkami, slovníkom, zlepeným chlebíkom, zeleným čajom a tak všetkým, spomalím, zatváram sa, začítam sa.
Nemračte sa naň, aj on chce byť milovaný...Neprehliadnite jeho priehľadnú nevyhnutnosť...
Človek často rozpráva o zbytočnostiach, usadené všednosti nadúchava umelou náladou a bráni sa pravdivej nahoty lentakého tichého pôžitku, akoby mu snáď mohlo ubrať z pôvabu.
Davy volali ‘Nie!’. Zástupy môjho Ja volali presvedčivo ‘Áno!'
Ani neviem ako som prišla až tak daľeko. Alebo aj viem, no niekedy je odpoveď to najhoršie čo si otázka vyslúži.
Predtým ako som Ťa stretla, bola som melancholické blues a óda na radosť zároveň. Nosila som si so sebou padák a kotvu, len tak pre istotu. Pútnik s cieľom nájsť to, čo je to, čo hľadám...Záznam v mojom denníku 11/2001 pred ´MY´ vravel:
Bolo to akoby strašne dávno. Pred pár rokmi, deň pre Vianocami sme mali prvé rande. Priniesol mi horalku, keby som náhodou tiež mala chuť. On mal...
Mám rada čerešne. Veľmi. Sú naozaj neodolateľné, z času na čas celkom isto. Budem vyliezať po strome. Môžem však spadnúť, až to zabolí...No keď si dám rebrík, môžem aj spadnúť a aj ho môžem zlomiť. Ako vtedy v Anglicku na čerešniach. Hneď v prvý deň som zlomila obrovský rebrík a celé tri mesiace nosila indiánske meno ‘Tá, čo zlomila rebrík‘ (The one who broke the ladder).
Nedeľa. Zbledla dokonale. A človek je opäť raz trochu nekonečný...
Nakoniec som s ním išla. Tak som to cítila. Cítila som, že musím....
Opäť som pri sebe. Neprehliadnuteľne. Už to muselo prísť. Všetko tomu nasvedčovalo. Neskutočný hlad...
Ako malí sme sa často hrávali “telefón”. Na pohľad nudesná hra ale ja som bola nadšenec…Vždy sa popri niečo odohrávalo. Bola to zábava. Je predsa nemožné, aby z toľkých telefonujúcich hláv nevzišlo niečo kreatívne alebo aspoň haluz. A teda smiech…Tak mi bolo pošuškané a tak odovzdávam aj napríklad od MS, snáď to príliš neskomolím a na konci nevzíde úplne iné slovo. A nech…
Prekročím tu čiaru. Zas zajtra. Zas to chcem musieť urobiť. Musím to chcieť. Viem, musím to a chcem...Tak, môžeme ďalej, poďte spievať so mnou...Na na na na na na na na na na na nau! Na na na na na na na na na na nau! Na na na na na na na na na na nau! Na na na na na na na na na na nau!.....
Tendencia byť súčasťou príbehov nesplývajúcich s esenciou skutočnej podstaty človeka sa môže zdať zničujúca. Nie je. Človek vie prežiť aj esenciálne nedorozumenia alebo aj všetko. Kontext sa potichu zachováva...Človek však nachádza aj splynutie...
Postavím si z prázdnych plechoviek namiesto slov pyramídu a kopnem. Neprecítim ich bezmocné pády. S rezervovaným pochopením si povzdychnem nad ich nedôslednou slabosťou a nepravidelne častou neschopnosťou plniť si poslanie....