Robila si poriadok a našiel ju list, ktorý písala dávno. A vlastne iba včera. Spoznala svoje písmo, bolo také detské ako vždy. Písala atramentom. Ako vždy. Robila občas machule. Ako vždy. Jej slová boli silné a predsa nikdy nestačili odkazu, ktorý niesli. Len potichu šepkali odkaz srdca zmierené so svojou nedokonalosťou.
Pink Floyd znie a ja ti píšem. Ľúbim písať, ľúbim písať básne a príbehy a ľúbim ich žiť. Ľúbim čítanie, čítanie básní, príbehov, tvárí. Ľúbim počúvanie, počúvanie lásky, ľudí, hudby, oceánu, vetra a ticha. A ľúbim teba. Tak.
.....
Sny majú byť snívané...Mala som jeden, bol môj najobľúbenejší. No potom sa náhle splnil – stretla som teba. Si môj sen. Ktorý žijem.
.....
Povedal si, že som niekedy zbrklá a preto sa často spálim. Vieš, keď vkročíš do môjho sveta, tu platia iné zákony. A vieš, zákon je zákon. Heartbeat je zákon. Tak. Aj Michelangelo nemohol nebyť, tak bol...
...
One needs a little madness in himself to give birth to a dancing star. (Nietzsche)
....
Nie si tu a mne to nevadí...Lebo si...
....
Nepoviem ti, ako ťa ľúbim. Ak by som to vedela povedať, ľúbila by som ťa málo. Ale aj tak, zahrajme to na slová, môžno tie dve presvečíme a povedia to všetko...
....
´Navždy´je vždy blízko, keď sa niečo začína a ďaleko, keď sa niečo končí. Chuť ´navždy´ však vždy chutí. Tak chutí. Veľmi. Tak spievam, daj mi svoje ´navždy, ani o deň menej. Moje ´navždy´sa nebude navždy potulovať bez cieľa, nájdem mu kam...
.....
Klop klop...
....
Vrátila list do krabice, spomienku šuchla pod vankúš, vypla hudbu, tentokrát nie Pink Floyd ale Bena Harpera, sfúkla sviečky, nastavila budík a schovala sa pod modrú perinu...Nevadilo jej, že bude spať, keď príde. Vadilo jej, že tam nebude ráno, keď tam bude...
P.S. Je to trdlo, zajtra sa s ňou porozprávam...