Poodchýlenie

Autor: Michala Hudecová | 11.5.2012 o 13:39 | (upravené 11.5.2012 o 14:45) Karma článku: 8,05 | Prečítané:  573x

Dnes sa mi stal (aj) tento príbeh. Nastúpim do električky, usadím sa (tentokrát) na červenej stoličke, na kolená položím svoju (pre istotu) nemalú tašku naplnenú dvomi knižkami, slovníkom, zlepeným chlebíkom, zeleným čajom a tak všetkým, spomalím, zatváram sa, začítam sa.

“Zaujíma ma, či si spomenieš na také okamžiky vo svojom živote, keď si bol šťastný. Nie potešený. Nie spokojný. Ale naozaj šťastný, lebo všetko bolo stopercentné, dokonalé.

 

Ak si spomenieš aspoň na jednu chvíľu šťastia, alebo, ešte lepšie, na viaceré, prosím, vybav si ich. Je to dôležité. Pretože v takých okamihoch sa otvárajú dvere.“*

 

Vtedy nastúpil. Zodvihla som len sluch, oči ďalej držali za ruku slová. Nepotrebovala som všetky zmysly. Hovoril prirýchlo. Tak rýchlo, že sa mu nedalo uniknúť. Vybavil sa mi tichý čiernobiely prirýchly film, keď sa človek musí veľmi sústrediť na každý tichý rýchly detail, ktorého uniknutie by mohlo byť osudné a rýchly, chvíľkový, intenzívny výbuch smiechu by len povinne rozčuchral pery sotva badateľným náznakom bez precítenia.

 

V prázdnej električke, ktorá len práve vykĺzla z domčeka, si (samozrejme) sadol hneď za mňa. Hovorím tomu PP. Pakt prvočísel.

 

“Ako sa má Betka? Je v poriadku? A Terka. Vážne? To som tak rád. A Vladko? A čo Jožko? Je v poriadku? Janko? To je dobre. Tak to mám teda srdce na poriadku. A Zuzka? Katka? Majko......“

 

Nezapočúvam sa často do príbehov svištiacich okolo. Väčšinou si listujem v inom.

 

Bolo to také silné. Pýtal sa snáď úplne na každého. Rýchlo, intenzívne, úprimne. Tak nežne starostlivo. Sedel hneď za mnou. Sám v zovretí všetkých svojich blízkych. Neviem prečo, celkom som sa vystrela od toho pretlaku krásna za mnou. Mala som pocit, že sa môžem kedykoľvek otočiť, vložiť mu do dlane pár pokrčených kúskov svojho príbehu. V teplej dlani svojho srdca by ich povystieral, vložil medzi ne záložku, aby som sa už nikdy nestratila a neprestala vedieť, na ktorej som strane, a nechal ma ďalej si ho písať, cítiť, plynúť...

 

Mal cez 50 rokov. Keď vystupoval, zachytila som reliéf jeho tváre. Na perách opatrný úsmev, závratne hlboké oči a husté čierne chránivé obočie. Nepozeral sa konkrétne, jeho pohľad plošne pokrýval každý podstatný detail priestoru okolo.

 

Bolo to také obyčajné, bežné, jednoduché...

 

Akoby celá zababušená, umiestnená na príjemných súradniciach, som ďalej čítala.

 

V tej chvíli bol svet úplne dokonalý. Nič mu nechýbalo, nejestvovali v ňom ľudia, ani ja, všetko napĺňala radosť. Ten okamih trval krátko, vzápätí sa rozplynul.

 

Viem, že podobné chvíle nájdeš aj vo svojom živote, Nie také isté, ale podobné.

 

Chcem. Aby si si všímal sekundy, v ktorých vnímaš výnimočnosť chvíle, tesne predtým než začneš premýšľať.“*

 

Potom som aj ja vystúpila a mala som pocit, akoby som si na niečo veľmi dôležité spomenula...

 

*Hoeg Peter: Deti chovateľov slonov

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Lunter: Nikdy som nepovedal, že mamu vyliečili len zdravé potraviny

Článok na webe firmy kandidáta na župana vysvetľuje jej vznik tým, že vďaka zdravej strave sa jeho mama dostala z rakoviny.

ŠPORT

Kohút si priznal chybu, Cígerovi sa ospravedlnil. Ten to neprijal

Tréner reprezentácie a šéf zväzu spolu diskutovali.


Už ste čítali?