Splývať s príbehom, ktorý dokonale prilieha k nevyspytateľným krivkám duše je oslobodzujúce a nádherné ako Michelangelov dotyk...
Ten príbeh vám vezme kúsok zo života, aby vám vrátil oveľa viac. Všetky zmysly sa akoby zobudia z polospánku a prevezmú réžiu prežívania. Akoby svet už nikdy nemal byť čo býval....
Smilla. Prichádza ku mne znova a znova. Očarúva ma. Spaľuje a mrazí. Smilla a malý Esajas. Nemoúžasný dokonalý prienik sveta medzi nimi s priblížením až k splynutiu. Tichá symbióza výdychu a nádychu. Naivita ilúzie, že láska a priateľstvo sú silnejšie ako myšlienka a trvalejšie ako akákoľvek túžba, dospela k poznaniu. Ilúzia sa stala nepohnuteľnou realitou pevnou sťa kameň Citadely.
Skryté metafory a súvislosti zo Smillinej planéty prekrývajú človeka ako neviditeľná hodvábna pavučina natiahnutá na sietnicu duše.
A tak som opäť prišla. Prišla s Smille. Vždy sa dokáže so mnou rozprávať....a uchopiť moje nemotorné otázky...
Smilla, zas som prišla k tebe...Prečo to robím....
Nič nie je také odzbrojujúce ako ochota počúvať.
Smilla, prečo chcem niekedy tak veľmi pochopiť....
Chcieť pochopiť znamená pokúsiť sa znovu získať niečo, čo sme stratili.
...
Vo chvíli, keď neznáme pochopíte, zmizne potreba vysvetľovať to. Vysvetľovať nejaký jav znamená vzdiaľovať sa od neho....
Smilla, som taká unavená. Bojím sa blížiť k dotyku, znovuobjavený strach z výšok....
...aj v hlbokom vnútri najparanoidnejšej podozrievavosti sa skrýva spolupatričnosť a túžba po ľudskom kontakte....
Smilla, veríš v dokonalosť? Ja možno, vo chvíľach a len pomaly....Ty a Esajas...
áno...dostali sme sa k point of no return...
Preto, že ho poznáš?
Vládne rozšírený názor, že deti sú otvorené, že ich najvnútornejšia podstata sa z nich takpovediac priam rinie. Aký omyl! Nikto nie je tajnoskárskejší ako deti a nikto na to ani nemá väčší dôvod. Ako odpoveď na svet, čo k nim ustavične prichádza s otváračom na konzervy, aby preveril, čo majú vo svojom vnútri, a zistil, či by sa prípadne nemali nahradiť nejakou vhodnejšou konzervou.
...
Dostať sa na koreň tomu, čo je vaším poslaním. Možno je to to, čo mi dal Esajas. Čo vám môže dať každé dieťa. Pocit zmyslu. Vedomie, že sa cezo mňa a potom ďalej cez neho krúti koleso veľkým, citlivým a zároveň potrebným pohybom.
Smilla, ty toho „mechanického“ muža ľúbiš?
Mám ho celkom rada. Mám slabosť pre tých, čo prehrávajú. Pre invalidov, cudzincov, triedneho tučibombu, tých, s ktorými nikto nechce tancovať. Pre tých bije moje srdce. Možno preto, lebo som vždy vedela, že istýn spôsobom patrím k nim.
...
Nikdy som mu nič nesľubovala. Nemôžem mu nič sľúbiť. Nijaký človek nemôže nikomu inému nič sľúbiť...
Smilla, ja som neuverila tvojím útekom. Ja som ich pochopila. Ty navždy patríš. Cítim, že ti to dáva silu...Musí... Či si človek uvedomuje alebo nie, stále je podvedome ťahaný k podstate seba samého.
Ak je niekto bez domova, ustavične hľadá spojenia, podobnosti, jemné vône a dotyky, ktoré mu pripomínajú miesto, kde sa cítil doma, kde raz našiel pokoj...
....
...mám chuť porozprávať mu, prečo som pripútaná k Eskimákom. Že je to pre ich schopnosť vedieť, bez tieňa pochybnosti, že jestvovanie má význam. Lebo oni, vo svojom vedomí, bez toho, aby podľahli, a bez toho, aby hľadali zjednodušené riešenie, žijú medzi nezlučiteľnými protikladmi. Pre ich krátku, kratučkú cestu k extáze. Lebo keď stretnú blížneho, vidia ho takého, aký je, bez hodnotenia a bez toho, aby ich pohľad bol oslabený predsudkami...
...
Smilla, máš pocit, že rozhoduješ o vlastnom živote?
O detailoch. Veľké veci prichádzajú sami od seba.
Smila, si taká silná...
...už si myslíte, že zúfalstvo vás úplne ochromí, ale nestane sa tak, zaobalí sa do tmavého bodu kdesi vo vašom vnútri a prinúti zvyšok systému, aby fungoval, vybavoval praktické veci, ktoré možno nie sú dôležité, ale ktoré vás udržiavajú v chode, ktoré zaručujú, že ste predsa len akosi pri živote...
Smilla, zdáš sa byť taká nevšímavá k samozrejmým veciam. Zvyk a rutina nie je zákon. Čas nie je zákon...Dokonalé naplnenie očakávaní a konvencií nie sú parametre skúšky správnosti...
S doživotnými javmi akosi nevychádzam dobre. S väzenskými trestami, manželskými zmluvami, zamestnaním na celý život. S pokusmi zachytiť časti bytia a držať ich mimo chodu času. Ešte horšie je to však s vecami, ktoré majú vydržať večne....
...
Keď musíte dlho čakať, treba čas čakania vziať do svojich rúk, aby sa nestal deštruktívnym. Ak tak neurobíte, vedomie dostane krídla, strach a nepokoj sa prebudia, dostaví sa depresia a stiahne vás do svojich osídiel.
Smilla, tvoja láska, odovzdanie, vášeň pre sneh a ľad je, akoby sa kúsok absolútna schoval do tvojho srdca. A možno preto cítim z teba podmaňujúce teplo a pokoj. Spočiatku som mala pocit, že chceš ostat odstúpená opodiaľ. Od človeka a jeho geometricky nesúmerných vrtochov. Tvoje kroky boli tak euklidovsky presné. Až kým som za tvojou ľadovou siluetou a neuhýbajúcim pohľadom tvojej podstaty nenašla tvoje teplo...
Nikdy som neverila v chlad u ľudí. V zmeravenie áno, ale nie v chlad. Podstatou bytia je teplo. Dokonca i nenávisť je teplo, obrátené proti svojmu prirodzenému smeru....
Smilla, nechcem byť taká naivná...vieš...
Naivita má v sebe čosi sympatické. Kým nie je zneužitá. Potom je už len deprimujúca...
Smilla, už nikdy v sebe neumlčím tvoju znepokojujúcu pravdu. A takú oslobodzujúcu. Mimovoľné hľadanie možností prežitia ma muselo priviesť až k tebe. Prežívam teplo tvojho ľadu a snehu. Vášeň a odovzdanie. Láska.
Ešte prídem, Smilla...Viem, že vieš...
Smilla, ďakujem...
*Peter Høeg : Cit slečny Smilly pre sneh
