Ja len chcem, aby to bolo príjemné...

Autor: Michala Hudecová | 4.4.2006 o 22:27 | Karma článku: 15,66 | Prečítané:  9228x

Bolo to akoby strašne dávno. Pred pár rokmi, deň pre Vianocami sme mali prvé rande. Priniesol mi horalku, keby som náhodou tiež mala chuť. On mal...

Bola som horalkovo bez seba. Stretli sme sa po mesiaci pípavého blúznenia. Prepípala som celé skúškové. A že človek sa musí sústrediť...Sedeli sme vo výklade Ante Portas a keď musel napísať mamine, že sa zdrží, povedala som si, že si Ho raz vezmem za muža. Bolo to milé...

„Môžem ti dať pusu?“, nespoznávam sa a vo vreckách márne hľadám svoju hanblivosť a nedostupnosť.

„Keď chceš, môžeš.“

Chcela som. Dala som.

Domov sme išli už za ruky až prvou elinou. Zaľúbená, v bezpečí zaspávam a konečne sa teším na Vianoce.

Deň po Vianociach odchádzam na lyže a On na MS v hokeji. Športový novinár a futbalista s láskou k hokeju, som nadšená, milujem ľudí, čo milujú svoju prácu a sú celí vášniví...

Pípa, že ma ľúbi a ja sa utekám vyváľať v snehu....

Život je krásny, jeden z najkrajších...

Odprevádza ma domov, potom ja Jeho, aby to bolo spravodlivé, potom On mňa, lebo už je neskoro, potom zas ja Jeho, lebo ešte stále je už neskoro...Z dažďa robíme kakao, aby sa to oplatilo, bozkávame sa dlhšie ako včera a kratšie ako zajtra. Je nám závidené, lebo sme nevyhnutne dokonalí. Jeho kamaráti sú už aj moji a ja som in. Svet je naruby, bozkuje ma aj pred kamarátmi, úplná anarchia lásky....

Mám cez Neho nové známosti – hokej, futbal...Postihlo ma a ja ráno zapínam teletext, ako hrali naši...To čo robí ten Gáborík, úplný odchod...

Lietam a poletujem a On držiac sa stále pri zemi ma príjemne zachraňuje z výšok. Sme taký pár vyrovnávajúci sa navzájom. Niekam medzi nebom a zemou. Počúvam o športe, stačí mi, že je v tom vášeň. Sedím na hokeji a márne sa pokúšam tisícikrát spoznať postavenie mimo hry. Keď náš Mišo dá gól, lesknú sa Mu oči od radosti a ja zas viem, že si ho raz vezmem...Občas prepašujem aj svoje úlety do debaty a nadchýňam sa knihami. Mám pocit, že ma za to celkom obdivuje, lebo je nadšený, aj keď Mu je to vzdialené. Mimozemšťanky bývajú zvodné...Nezáleží aká vášeň, podstatné je, že horí...

Nikdy sme sa nepohádali. Bolo to celé až prílišné. Bez zábran si užívame a kľudne sme spolu každý deň. Aspoň na pusu.

Nevedela som čo mi chýba, lebo som vedela, čo mám. A to stačilo. Svoje neistoty a neodbytné malé smútky, čo si u na mňa urobili tábor asi ešte na navždy a rozhodli sa ma tak trochu doplnkovo tvoriť, som šepkala malej nočnej hudbe, aby som z nich do rána vyznela...Nafúkla som ich do básne, aby ľahšie odlietali....

„Narástli ti kozy“, povedal, keď sme sa vracali z pív. „Asi som pribrala“, nezaprela som v sebe babu. Cez obedovú prestávku v práci si kúpim test, lebo viem, že grafy a pravidelnosť ako taká ma len lízli v období sucha. Tak pre istotu...

Šok. Šook. Šoooook. Vlastne sme sa hneď ustráchane tešili. Keď som to povedala kamarátom, neverili. Lebo ja a mamina...Aká haluz. Všetko sme to absolvovali, akoby prváci na základnej. Samé nové, samé neuveriteľné, samé nádherné...Deň pred odvodom do nemocnice sme ešte poskakovali na Zónu A ako takí šialenci...

Bolelo to a dlho, stále si vymýšľal, že už len dve minúty a ja som vždy uverila...Poskladali sme jeden celý deň z dvojminút a zrazu som vystrašene a hrdo pozerala na malinkú veľkú lásku z lásky....

Život je krásny, jeden z najkrajších...

Prišli neopísateľné dni. Prechádzali priamo cez nás, brali si nás komplet. Nič nebolo treba, iba byť. V jednoizbovom bytíku sa udomácnil svet. Ráno, keď chlapi ešte spali, ticho som svoje mliečko pripravila do fľašky, pripravila Mu raňajky, do šálky dala kávu a veľa cukru, na lístok napísala samú lásku a utekala učit svoju jedinú žiačku anglinu. Stihla som sa vrátiť do sveta, keď boli ešte stále zamazaní od spánku.  Celý deň objavov a nadšeného referovania. Všade samá láska. Až prílišné.

Do vyžehlených tričiek som Mu schovávala tajné odkazy. Nepodarila som prvé fašírky a dala tajne do chladničky chladiť pivo, pri príležitosti preberania ceny Dokonalá manželka. Hrávali sme pexeso a vyhrávali masáže a raňajky do postele. Tešili sme sa z našej malej veľkej lásky, čo rástla každý deň, prvé slová, prvé kroky...

Odovzdala pusu pri večerných odchodoch, „veď si aj tak budem čítať“, „veď aj tak pôjdem spať“...Začalo mi chýbať. Začalo mi byť smutno...Už sme nehrali pexeso. Nechodil som mnou na svadby kamarátov, lebo boli MS, Svetový Pohár, drafty, služby, zápasy...Vedela som to pochopiť. Vedela by som to dokonca aj žiť a prežiť. Vždy som sa chcela naučiť byť aspoň trošku veľká a samostatná. Bola som ideálny adept. Všetko by som do vedela dokázať, keby....

Keby nepovedal na narodeniny, že nemal čas...že nevedel čo...

Keby si aspoň raz všimol môj vyzývavý tajný zoznam kníh na chladničke...

Keby sme niekedy niekam zašli len my, len pre nás a úplne by sme si stačili...Neboli by tam internety a telefóny ani televízory...

Keby ma neprestal počúvať, keď som svojím tichom kričala o náhodné objatie....

Keby ma neprestal tak veľlmi potrebovať, že by to bolo cítiť až u mňa...

Keby som mala pri ňom stále intezívny pocit seba a cítila sa v ňom doma...

Keby som sa mu podvedome nepotrebovala vyhnúť pohľadom a pocitom...aby som skúsila byť samostatná a mohla sa vrátiť....

Keby nepovedal, že mi nemusí vravieť ľúbim ťa, keďže si ma zobral z lásky a lebo som pekná a múdra...takže je to jasné, načo opakovať...

Keby nepovedal, že má v hlave milión dôležitejších vecí ako pamätať si naše výročie svadby....

Keby som sa nemusela pýtať keby, len plynúť, bezdôvodne pôvabne ľúbiť a nelepiť na pocity otázniky hlboké ako studne....

Navždy-Nikdy-Všetko-Nič, silné slová zviazané pevným lanom, hodené do mora s kameňom na nohe už veľmi dávno...Nechcem si na ne vedieť spomenúť, nechcem im podliehať, nechcem im uveriť, nechcem ich uznávať ani zatracovať...

Ja len chcem byť slobodná a skutočná. Chcem byť sama sebou a predsa úplne milovaná a nevyhnutná. Chcem byť navždy obeťou niekoho túžby a zároveň spásou...Chcem vkladať tajné odkazy do vyžehlených tričiek a nájsť si ráno snežienky len tak...

Zajtra budú tri roky od nášho Áno... Chcem, aby sa Zajtra nestratilo medzi miliónmi dôležitejších vecí....

„Nikto nemôže donútiť druhého, aby sa zmenil. Každý z nás si stráži bránu zmien, ktorú možno otvoriť len zvnútra.“... *

Nechcem sa meniť. Nechcem nikoho zmeniť. Chcem jednoducho byť a nech je to jednoducho príjemné...

 *S.R. Covey

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE NOURIEL ROUBINI – FÓRUM

Toto bude iná kríza ako minulá

Iná kríza bude potrebovať iné riešenia.


Už ste čítali?