Život predtým a život potom....

Autor: Michala Hudecová | 29.5.2006 o 0:26 | Karma článku: 12,10 | Prečítané:  5673x

Ani neviem ako som prišla až tak daľeko. Alebo aj viem, no niekedy je odpoveď to najhoršie čo si otázka vyslúži.

Duša je chronický delikvent tulák, vlnivé prežívanie, osobný priestor bez ochranných hraníc sa občas stanú.

Dlho som žila s neschopnosťou žit bez odpovedí. Učím sa.

Deň v živote pred Tým* vyzeral napríklad v aj takto:

Vstávam o piatej, napriek tomu rozvlním krokmi podlahu. Extatická rozpínavosť duše ma ledva pustí do priliehavej košele. Rozvoním sa, beriem knižku a bežím. Nekontrolovateľne sa v tichosti teším, keď stihnem autobus, otváram knižku a záložke fúknem tri virtuálne bozky.

Vbehnem rezko-rozkošnícky aj s vôňou do redakcie a jej vône kávy a strapatej rozospatosti. Zdvorilo, no búrlivo ťukám. A v tom ma z vedľajšej stoličky ošpliecha vodopád nezmyselných nadávok pre zanedbaniahodný nezmysel, hodný komplexného nepovšimnutia. Duša prilepená o náladu narazí čelom na stopku a ja som povšimnuteľne rozmelanchólená pre nejakú nepodstatu bez podstaty. Nikto iný nepohne ani pocitom, prečo sa zas nechám.

Za chvíľu kolega pustí V dolinách a mne je okamžite viditelne dobre až tak úplne. Hore dole. Hop hop.

Po troch hodinách bytia bizibííí (busy bee) letím a bežím za krpcom, odjedenástehoseptembraužtrojročným Lucky Boyom. Dobývame ihriská, potápame fontány, zdobíme tričká citrńovou alebo jahodovou za 7. Prežívanie nič neodrádza ani nezrádza. Nálada kontinuálne vrcholivá, svet zapnutý v gombičke. Ihrisko však znenazdajky naprieč dobýva aj staršia pani s pitbuliakom, magneticky príťažlivým aj pre jednoročné naiviatka. Pani na maminu ostro a presne, úplne mimo, kričí: „Sa ma najprv opýtajte, či má ten pes rád deti!“ Počujem sa: „Ste vy v poriadku, počujete sa, čo vravíte na detskom ihrisku, kde je zákaz vstupu pre psov?“ Počujem svoj verdikt: „Ty krava sprostá, choď do prdele a ostaň tam!“

Nerozumne a nekontrolovateľne zas padám. Je mi z cudzinky smutno až na dušu. Zvnútra počujem strážkyňu citadely duše: „Nerieš, neprežívaj celý svet. Prežívaj svoj svet a seba v ňom!“

Takmer vzápätí som zas spiklenec slasti, krpec sa smeje keď robíme lietadlo, dáme si jahodovú lepkavú pusu, nasype mi na hlavu piesok, vraj „zo srandy, mama“, večer mi hlavu umýva a smeje sa ako prskám po desiatom kýbliku vody na hlave. Ozývam sa smiechom a príjemným hodvábom rozmaznám prežívanie.

Všetko spí. Vtedy ešte nebolo dnes a s Ním sme vtedy prežívali veľké rozvzdialenie sŕdc. Pármesačná etuda zablúdenia. Všetko spí, sama doma. Chýba by niekto, kto bol naozaj pri mne keď odchádzal. Nie len popri mne. Niekto, kto ma pevne drží aj bez dotyku. Kto ma zprítomňuje aj keď je ďaľeko. Zaspávam s vínnym dychom na knihe, sviečky dohárajú.

Nevyrovnaná, anxiózna, prílišné prežívanie, sklony k závislosti na ľuďoch, obsesívno-kompulzívne tendencie, nedostatok sebavedomia............

Raz hore až na hranice prežiteľnosti, inokedy až dole, až tam, kde nedovidno.

Dve tabletky ráno, jedna večer. Žiaden alkohol.

Deň života po Tom, napríklad:

Plyniem pokojne, hladina prežívania sa nevtieravo zrkadlí. Zmrzlinár ma má rád, rozdáva mi zmrlinu. Teším sa tak akurát. Nevystreľujem ako predtým.

Takmer ma okradla v podchode zlá žena, celkom obyčajne som smutná zo zloby ako takej. Žiaden pohreb nálady. Predavačky sú nadherné pred záverečnou, nevadia mi posledné tri tvrdé rožky, smejem sa s nimi, ale len tak do príjemna, neposkakujem. Staršia pani v elekričke je nádherárná, tvárou jej žiari krásny život, nechám sa usmiať jej spomienkami v očiach. Je to príjemné, no nevyletím až úplne vysoko, keď ešte neisto lietam...

Plynulá symfónia bez príliš vysokých a nízkych tónov.

Už prílišne neprežívam iné voľby v životoch iných ľudí. Nie je to súčasťou môjho najpodrobnejšieho prežívania. Problém ľudí je v tom, že vedia čo je dôležité, no nevyberú si to. Už nemusím byť preto smutná. Nebudem. Moja voľba.

Vychutnávam si novú schopnosť vedieť nechápať a necítiť neodbytné nutkanie pochopiť. Nič na mňa nepôsobí tak ako nepochopiteľné, pretože otvára cestu všetkým možným nádejám.**

Nerozumiem veľa veciam. Teraz všek už viem, že dokázať nepochopiť bez výčitky je šanca, ktorú si nemôžem nechať ujsť. Nezmyselné zmyselnosti sú také krásne.

Nie som prílišne smutná, keď pocítim, že stále neviem, čo presne hľadám. Keby som to vedela, bolo by to, akoby som to už našla...Som trpezlivá. Budem. A keď to pocítim, precítim, budem vedieť, že to je ono. Nedá sa prežívať popri, dá sa len žiť naozaj. Pokojná hladina.

Napriek trojtabletkovej novej trajektórii prežívania, kým spevním múry citadely duše, viem, že som to stále ja, a budem. Možno mi občas zachýbaju prílišné náhle výlety hore, neviem však bezpečne pristávať...

S Ním sme opäť zosvojení, možno preto, že už viem byť sama. Viem byť nezávislá a viem sa nechať lúbiť. Vlastne sa len učím. Sny už sa nesnažím za každú cenu zreálňovať a bolieť v očakávení. Je oveľa príjemnejšie snivokrásne reálne prežívať. Snov sa však nevzdám nikdy...

Ale aj tak asi navždy ostanem ako ten krátkozraký zajko z knižky, čo máme s krpcom rozčítanú. Zajko videl namiesto ceruzky kvietok a namiesto citrónu slniečko...

Na chémii som si vždy pod lavicou čítala. Teraz jej však este na chvíľu venujem pozornosť...Uvidíme...

*Citalec

**émile ajar: soukromá linka důvery.

p.s. thank you my friend in wonderland....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak sa potvrdia väzby Jankovskej na Kočnera, Gál tajomníčku odvolá

V prípade, Smer bude na Jankovskej zotrvaní trvať, Gál zváži svoje pôsobenie na ministerstve.


Už ste čítali?