Ešte stále viem nepodliehať davom. Podlieham len naliehaniu mne vlastnému. Môj ukazovák sa nepovyšuje nad ostatné prsty. Z času na čas to človek dokáže. Byť zajedno so sebou samým. A tak sa moje dlhé vlasy suverénne kĺzali po pleciach na zem. Duša kričala: Freedom! Cítila som absolútny pokoj. Neobsiahnuteľné a rozpínavo rušivé pocity duše náramne zmĺkli. Na chvíľu. Sú to len vlasy. Nemusím pre ne stratiť niť svojho skutočného prežívania. Život je plný zmien, podstata sa však nedá skrátiť. Oslobodivé drobnosti, ktorých sa nechávam zúčastniť, ma uisťujú o sebe samej. Krátke vlasy netrvajú dlho. Pocit slobody to niekedy dokáže. Usilujem sa o stálu expozíciu. Na chvíľu zas mieri bodové svetlo v galérii mojej duše na pekné obrazy a ja kráčam v intímnom tichu duševnej slobody.
Otec, mama a dieťa spolu. Predpártýždňové odhodlanie. Vezmem nás spolu do múzea. V električke moje chvíľkové nadšenie z doobedného života mňa a eštestálelentakmertrojročného Lucky Boya zvyšuje môj živo reprodukujúci hlas. Znovuprežitie prežitého. Okríkne ma Môj svojím prebudivým ‘Tichšie!!! Povieš mi to inokedy!!!’ Davy. Stiahnem krídla. Moja chyba. Vonku mimo davu vraví ‘Prepáč, nemám to rád.’ Vravím ‘Prepáč, som taká.’ Objíma ma, aby ma presvedčil, že odlišnosti v láske nebolia. Nepoviem nič, len opatrne našľapujem. Odhodlanie. Únavné je lietanie v zemi nepresvedčiteľných kráčavcov. Ale nie nemožné...
V múzeu ma rozosmeje obrovská napodobenina mamuta. Chlpatý slon, vraví Lucky Boy. . Všedné jedinečné smiešnosti. Prechádzame neplánovane aj výstavou fotografií Karola Kálaya. Náhodná nádhera. Cítim uvoľnivý pocit zdieľania. Námestie Svätého Marka v Benátkach. Milióny holubov. Človek, ktorý nemal to šťastie a nenarodil sa tam, nemôže s nimi prežívať svoju neviditeľnosť. Chvíľkové ostrejšie kontúry mojej neviditeľnosti cítia príjemne. Schopnosť prijať jednoduchú podstatu vlastnej jedinečnosti je cnostná. Jedinečnosť človeka nie je návnadou pre pohltivú popularitu v dave. Jedinečný je ten, ktorého neviditeľnosť v dave nevidno a necítiť pre veľkosť vlastného žitia.
Krpec bez prestávky rozpráva. Pýta sa v električke svojich okoloobjektov. ‘Ako sa voláš? Prečo? Kde si bola? Prečo? Kam ideš? Prečo? Koľko máš rokov?...‘ A pýtam sa tiež. Prečo mu nikto nechce povedať svoj vek? O tri mesiace 28, vykričím. Verím, že rovnako raz 61 a pól vykričím. Aké pochabé zamlčania. Verím, že sa nebudem nikdy chcieť vzoprieť nevyspytateľnosti časopriestoru života. Hanbiť sa za svoj vek mi príde ako nedôvera k vlastnému životu, k sebe samému. Každá generácia je nájdená, ak je skutočná.
Kamarátke padajú vlasy do očí. Nový účes podrástol a výhľad v svet sa mrzutí. Ledabolo jej kúpim sponky. Len tak. Priložím aj ledabolú básničku. Len tak. Kolobeh života je nezastaviteľný, chvíľami však zopnuteľný jedinečnosťou chvíľ. Človek sa kochá a rozšťastňuje. Básnivé pocity.
Čas je mocný
Viem to, aj ty vieš
Skúsme sa ho len tak spýtať
A včera nám odpovie
Všetko plynie
Okrem bozkov večných krás
Nekonečné túžby
Zastavujú čas.
Tuhľa maličkosť, priateľu, dnes pre teba malá
Aby si sa na chvíľu
Kráľovnou všetkých morí stala
Si krásna v čase
Rovnako i dnes
Čas ti ruku podáva
Aby si ho mohla viesť...
Pokiaľ ešte človek dokáže robiť veci len tak, z rozmaru čistých emócií, svet bude vedieť bývať pekný.
Sedíme s Lucky Boyom, tatom a kamarátom pri niečom osvieživom. Padá na nás vina chcenia a čašníčka je ropuchovitá. Účet: 171 Sk. Uf, ako veľa. ‘Ponížene prosím účet...‘. Maličké tyčinky za 30 sumu horko-tažko vytlačili až k 164 Sk. Tringelt na 180 Sk je trofej hodná zapredania sa....Nechám ukolísať hnev, sklamanie a rozčarovanie spokojným chrumkotaním Lucky Boya. Tupá bezobsažnosť pohnútok ľudskej škaredosti. Nenechám sa rozmračiť. Dobrovoľný záchranca unavených rozprávkových podobenstiev.
A na koniec úsmev. V trolejbuse oproti sedí večný úsmev. Babička mala na tvári pavučinu vrások zliatu do úsmevu. Bolo vidieť, že je to stály tvar jej tváre. Kľúč k úsmevu chráni nedobytná pevnosť jej vnútra, spomienok i prežívanej prítomnosti. Úsmev až po navždy. Musel to byť krásny príbeh. Plynutie času ma chvíľami ešte stále vie zneistieť. Ten úsmev ma však veľa naučil...
