Neprekročiteľnosť

Autor: Michala Hudecová | 9.8.2006 o 0:11 | Karma článku: 6,46 | Prečítané:  2359x

Nemračte sa naň, aj on chce byť milovaný...Neprehliadnite jeho priehľadnú nevyhnutnosť...

1,
Minul vás. Stihli ste sa skryť...Mňa si dážď nájde vždy. Vždy to robí...pre istotu, lebo nevie ani on ani ja či chcem...Či chcem, aby ma našiel a chytil alebo ma mal nechať ujsť. Letím ním, dáždnik v ruke schúlený, útly, sťa zábrany vášne. Vieme sa nežne nemať v láske, no beriem ho so sebou, aby sa necítil odstrčený. To sa nemá, odstrkovať pre vlastné, odlišné šialenstvá a slabosti. Ale brániť výhľadu na oblohu, to sa nerobí ani mne...Teda ešte nie. Tak si hopkavo zisťujem ako hlboko vie klesnúť mláka. Vie klesnúť, až na dno...Ako človek...Dno môže byť až po členky alebo aj bezhlbé. Môže byť aj úplne plytké a nehostinne prízemné. Vládne neistota, kam až sa dá klesnúť, plytkosťou asi naozaj hlboko. Ale aj hĺbkou sa dá klesnúť na dno. Poznám. Skáčem na dno ale dnes iba mlákové, lebo dážď ma povznáša. Neviem chodiť po hladine...Pre hĺbku skočím vždy. Hladina je pôsobivá ale mňa nedostane. Ani keď sa zaligoce...Nedám si hlbočenie, aj keď to niekedy neviem rozlietať...Mlákozvod je zvodný postoj mláky k mojim podliehavým citom a náhlym úletom. Skáčem ako šialenec. V mokrej topánke som v suchu. Teda mám v suchu - uistenie o mňa neprekročiteľnosti. Som neprekročivá. Neprekročia ma zvody túžby ani naivného snenia či bdenia. Neprekročia, vždy dychtivo vkročia...Do hĺbky padnem alebo hĺbkou sa naplním. Splním. Risk je všetko alebo to druhé. Bavím sa sebou v mokrej topánke. Plávať v topánke je ako plávať v oceáne. Záleží od hĺbky...Prečo sa mračia mračná, keď sú ľudia mrzutí. Keby sa ľudia nemračili, aj mračná by podľahli pôvabu úprimnosti a mračili sa usmievavo...Usmievavé mračná! A nevadí ani, keby vyšlo zajtra slnko. Môžu sa usmievať, kedy sa im zachce. Ako ľudia...
2,
Keď prvýkrát chcel môj synko prísť, bola som vo filmovom klube na Daždi. Nemohla som odísť. Pre dážď. Bol podmanivo nádherný. Ponoril si ma celú až po samý okraj duše. Rozfúkavala som ticho sediacich súdáždiacich v rade predo mnou svojím naučeným predychávaním. Koniec dažďa sa vo mne zachytil hlboko, až tak, že som ešte dlho potom kráčala cez život akoby bosou nohou po pieskovej pláži. Prežívavo. Podstatne. Bolesť prešla, lebo synko počkal na iný, slnečný deň, deň plný iba jeho, bez jedinej kvapky zvyšku sveta. Len On a Ja. To nám ostalo. Vieme byť občas iba my. Okamihy iba nás vyplnia na chvíľu celý priestor. Dokonalé. Ako ľudia, keď sa im chce...

Hneď som písala kiwi kamarátovi, že som videla novozélandský film a tiež ho veľmi milovala. O pár dní mi prišiel Dážď v balíčku. Dokonalosť priateľstva nepozná nechcený dážď. Pocítila som na okamih svoju nezameniteľnosť v prítomnosti a poslala mu naspäť v balíčku kúsok slnka. Priamo zo slnečnej pláne môjho srdca...Slnko v srdciach je postrádané a zároveň nepostrádateľné. Ako priateľ....
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Premiér obhajuje testovanie aj dátami, ktoré neexistujú

Hrozbou pre testovaných môže byť britská mutácia koronavírusu.

Dobré ráno

Dobré ráno: Štát ani neverí, že otestuje každého

Slovensko si vyskúša skríningové pretestovanie krajiny.


Už ste čítali?